Od nepamäti si každá spoločnosť vytvára názory a štruktúry, ktorých súčasťou sú aj predsudky. Ak sa na to pozrieme zjednodušene, ide o určité spoločenské koľaje , pri ktorých vzniká veľké riziko vylúčenia zo spoločnosti v prípade porušenia týchto spoločenských pravidiel. Všeobecne akceptovateľné spoločnosťou je prijatie trestu v prípade porušenia zaužívaných noriem spoločenského správania.
Aj ja osobne toto považujem za správne, ak niekto spácha trestný čin , siahne na majetok, na život, atd. Mal by prijať trest a odpykať si ho. Ak toto považujeme za správne zaráža ma prečo nepovažujeme takéhoto človeka po odpykaní trestu za spoločensky čistého?
Ako náhle sa človeku objaví záznam v registri, automaticky stráca šancu na plnohodnotný život v spoločnosti až do momentu kedy mu bude tento záznam vymazaný. Ja osobne to vidím takto,
Odpykali sme si trest, čiže sme boli potrestaní , prečo nás spoločnosť trestá ešte raz tým že nám nedovolí fungovať v spoločnosti ako plnohodnotnému človeku. Mám pocit, ako by si spoločnosť neuvedomovala ambivalentnosť postoja pretože na začiatku sa snažíme trestom primäť potrestaného aby upustil od svojho trestného konania. Avšak ihneď po tom ako je človek potrestaný a ukončí sa mu trest, spoločnosť mu nedovolí integrovať sa do nej a plnohodnotne v nej fungovať, pretože takýto jedinec bol vylúčený na základe rozsudku, ktoré sa v tej chvíli stáva Kainovým znamením. Takýto jedinec má minimálnu šancu na získanie práce , tým pádom minimálnu šancu na získanie finančných prostriedkov, od čoho sa odvíja ubytovanie strava, spol. postavenie., plnohodnotný partnerský život.
Skúsme sa vcítiť do takého človeka. „Som vytlačený zo spoločnosti nikto mi nedá prácu, všetci ma považujú za zlého. „ Čiže v preklade VY (spoločnosť) ste zlí a teda potrestám ja VÁS a keď ma nechcete medzi sebou nájdem si vlastnú cestu riešenia problémov. A tým pádom sa môže trestná činnosť stať závažnejšou trestnou činnosťou.
Ak sa teraz v tejto chvíli po týchto slovách opäť zamyslíme dôjdeme k jednému výsledku:
My, čo sa označujeme za slušných ľudí, sme v tomto prípade postavení do pozície zla, pretože nútime človeka, ktorý si už svoj trest odpykal, aby naďalej pokračoval v trestnej činnosti, pretože z našej „ slušnej spoločnosti „ je vylúčený. Ja chápem, že to čo som doteraz povedala je viac menej paušalizované a ak by sme pustili sondu hlboko do merita veci zistíme, že takto paušalizovaný názor nie, že nie je správny , ale je nevyhnutné sa na veci pozerať podrobnejšie a celistvo. Tým som chcela povedať že sú jedinci, ktorých integrácia do spoločnosti je možná a sú jedinci, ktorý majú tak narušenú osobnostnú štruktúru, psychiku, vnímanie sveta a množstvo ďalších faktorov vplývajúcich na to, že neupustia od svojej trestnej činnosti.
Avšak v takomto prípade by takýto jedinci mali naozaj prechádzať špecializovanou starostlivosťou.
Čo by sa stalo, keby sme všetci pristúpili k niečomu ako kompromis? Kompromis v tom duchu, že by spoločnosť dala šancu a dovolila človeku, ktorý vyšiel z výkonu trestu integrovať sa do spoločnosti, urobila by mu priestor pre život, a ako kompromis by takýto človek prijal pravidlá určené spoločnosťou. Toto je však čistá utópia, pretože hoci by to podľa mňa veľmi pomohlo, neoddeliteľnou súčasťou je „ľudský faktor," ktorý by spôsobil nefungovanie takéhoto kompromisu. V prvom rade takáto myšlienka nesie v sebe zodpovednosť, toleranciu, akceptáciu. A veľmi dobre vieme že práve tieto tri zložky sú najhoršie vstrebateľné spoločnosťou.
Na chvíľu sa zastavme a vráťme sa na začiatok. Prečo v našej vzdelanej a kultúrnej spoločnosti stále prevládajú tieto predsudky. Jediné čo mi v tejto chvíli napadá okrem kultúrno-historického aspektu je nedôvera v súdnictvo. Často sa mi stalo pri rozhovore s priateľmi, či klietmi... ak sa rozoberala táto téma , že boli vyjadrené pochybnosti o správnosti rozsudku zo strany súdnej moci.
Tu sa však dostávame k niečomu, čo môžeme nazvať rebríček hodnôt. Ako laici nevidíme hlbšie do dôvodov rozhodnutia. Často máme povrchné alebo skreslené informácie, alebo sme emocionálne zainteresovaný a to nám skresľuje naše názory. Stala sa mi jedna veľmi zvláštna príhoda, ktorú si v tejto chvíli dovolím popísať.
S manželom sme sledovali správy kde informovali o dopadnutí vraha s tým, že mu bol vymeraný päť ročný trest. Môj manžel na to zareagoval, že takýto človek, ktorý zabije dostane päť rokov a taký ktorý sfalšuje zopár faktúr dostane aj desať. Nastolil tým otázku, čo je hodnotnejšie ľudský život alebo peniaze. Z tej malej miery informácii, ktorú dostal pojal podozrenie že naša spoločnosť si viac cení peniaze ako ľudský život. Na druhej strane pár rokov dozadu som sa zhovárala s jedným známym, ktorý bol podvedený a ten naopak tvrdil že ľudom, ktorý niečo takéto urobia by mal byť vymeraný čo najväčší trest pretože týmto podvodom, ktorý bol na ňom spáchaný prišiel nie len o firmu, ale aj o domáce zázemie a nasledoval rozpad manželstva. Takže sa mu v preklade rozsypal život.
Touto diskusiou sama zo sebou som prišla na to, že stojím na veľmi tenkom ľade, akoby žiadne riešenie nebolo správne, akoby táto situácia bola neriešiteľná. Je deprimujúce vedieť, že sú veci alebo skutočnosti, s ktorými sa dá len veľmi ťažko pohnúť. V podstate posun vpred je len v milimetrových krokoch. Podľa mňa to nie je len o súdnom systéme, ale o celkovom systéme fungovania. Musíme sa totižto dostať k tomu kde to začalo, čiže k prameňu. Prečo, za akých okolností a kde vzniklo semiačko, ktoré vyrástlo do trestnej činnosti. A až potom sa môžeme prepracovať k tomu ako odstrániť príčiny vzniku trestnej činnosti. Inak povedané väčšia miera prevencie dokáže znížiť štatistické čísla trestných činov.
Avšak čo s ľuďmi, ktorí už vo výkone trestu sú?
A hneď položíme ďalšiu otázku prečo spomínam prevenciu, a penitenciárnu starostlivosť? Z jednoduchého dôvodu, všetko má svoj vývoj. Čiže tam, kde zlyhala prevencia, prebehla penitenciárna starostlivosť, až sa dostaneme k postpenitenciárnej starostlivosti.
Teraz si predložme zopár faktov. Aj napriek tomu že som spomenula trest ako pomstu za niečo v pravom slova zmysle nefungujú ústavy na výkon trestu a odňatia slobody ako miesta pomsty , ale ich pravým určením mala byť výchova a náprava tak, aby väzeň mal šancu zmeniť svoje správanie a integrovať sa do spoločnosti . Aj medzi väzňami sú šikovní ľudia, ktorí vďaka sociálnym pracovníkom a iným pracovníkom v ústavoch na výkon trestu môžu nájsť svoje zameranie a svoj životný smer. Podľa Dr.h.c.Ing.Mgr. Mariána Kuffa (predstavený Inštitútu Krista Veľkňaza v Žakovciach) nestačí pôsobiť len na vonok, ale dôležité je pôsobenie aj vnútorne, čiže nie len silou ale aj láskou. Čiže nie len úkon rozumu ale aj úkon vôle „...chcem byť dobrý" je dôležitý v prípade práce z väzňom (M. Justová, 2005 str. 107)
Tento názor má veľmi oslovil pretože naozaj dáva šancu človeku , ktorý zlyhal zaradiť sa do spoločnosti, motivuje ho a rovnako motivuje spoločnosť nehľadieť na minulosť takéhoto jedinca, ale otvoriť mu dvere k budúcnosti, ak to myslí úprimne.
