Príbehy prastarého lesa

Autor: Mgr. Zuzana Bezáková | 26.4.2013 o 13:50 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  105x

Stojíš na okraji skaly. Hmla zahaľuje všetko, čo by si mal vidieť a pritom ti ponúka tie najkrajšie obrazy pre dušu. Zhlboka sa nadýchneš až ťa ľadový ranný vzduch zaštípe v pľúcach. Slnko sa len pomaličky prediera pomedzi skaly. Necítiš únavu, hoci si si v noci veľmi neoddýchol. Obzrieš sa akoby v márnej nádeji, že ešte uvidíš skalný previs, pod ktorým si ju nechal spať. Je to však už ďaleko, prešiel si dlhý kus cesty. Keby sa aj zobudila a snažila sa dobehnúť ťa, les by jej skrížil cestu a ona by stratila správny smer.

 

 

Stojíš na okraji skaly. Hmla zahaľuje všetko, čo by si mal vidieť a pritom ti ponúka tie najkrajšie obrazy pre dušu. Zhlboka sa nadýchneš až ťa ľadový ranný vzduch zaštípe v pľúcach. Slnko sa len pomaličky prediera pomedzi skaly. Necítiš únavu, hoci si si v noci veľmi neoddýchol. Obzrieš sa akoby v márnej nádeji, že ešte uvidíš skalný previs, pod ktorým si ju nechal spať. Je to však už ďaleko, prešiel si dlhý kus cesty. Keby sa aj zobudila a snažila sa dobehnúť ťa, les by jej skrížil cestu a ona by stratila správny smer. Nemyslíš si však, že to tak je. Nebežala by za tebou. Možno sa to celé ani nestalo. Muselo sa stať. Ešte stále cítiš v nose vôňu jej vlasov. Všetko ostatné je skoro ako výplod tvojej fantázie. Neskutočné a hmlisté. Dlho si sa na ňu díval, ešte nebolo ani vidno a tma pokrývala jej telo zabalené do deky , schúlené ako malé dieťa. Díval si sa ako dýcha, ako má strapaté vlasy rozhodené na tvári. Pravidelnosť jej dychu ti pripomenula vzrušenie uplynulej noci. Ponoril si oči do tmy a rukami si si prešiel po unavenej tvári. Tak veľmi by si ju chcel mať, .... ponoriť sa do nej...ešte na chvíľu cítiť teplo jej stehien a pulzovanie tela. Vtedy si vstal. Vykročil si bez toho, aby si sa obzrel. Nemohol si zostať. Bolo jednoduchšie odísť. Opäť si vdýchol mrazivý vzduch. Slnko sa stávalo teplejším. Zostúpil si zo skaly a pustil sa dole. Nohy sa šmýkali na klzkých skalách a mokrých drevách. Kroky sa ponárali do mokrej zeminy a lepili sa ti na topánky zhnité listy. Pár krokov pred tebou bolo bahnité miesto, rozryté diviakmi. Spomenul si si na hlad, ktorý ťa sprevádza už druhý deň. Pred tebou je hustý les. Deň už celkom pokročil k svojmu stredu, ale v tejto časti lesa je stále šero, skoro až tma. Stromy stoja blízko seba tak, že je niekedy ťažké prejsť pomedzi ne. V tomto lese nie sú cesty ani chodníčky. Les ťa pohltí a nemáš šancu nájsť cestu späť. Les mení svoju tvár a len niekoľko miest zostáva bez zmeny. Napríklad katedrála, je tak tajomná, drieme v nej sila vekov a putá obrovskej sily. Ak vkročíš do jej rozbitých útrob máš pocit ochrany a zároveň cítiš tieseň moci, ktorá sa ti neustále pozerá na chrbát. Ten pocit sledovania je desivý a ochromujúci, ale na druhej strane vieš, že tu sa ti nestane nič. Ochrana všemocnosti v nej zostala aj po zrútení a mnohých rokoch zabudnutia. Prechádzaš pomedzi stromy, praskajú haluze pod nohami a ty cítiš ako ťa les prijal. Prijal ťa ako súčasť svojho bytia. Si časťou lesa, jeho bytostnou, žijúcou časťou. Každý dotyk tvojej ruky a kôry na strome je spojením jedného tela, jednej duše. Kráčaš už dlho, nohy máš ťažké vlhkom, ale srdce je slobodné a šťastné. Kráčaš niekoľko dní, na slnku si vždy necháš vysušiť a ohriať telo. Podarilo sa ti uloviť niečo, čo si  opiekol na ohni. Tvoja myseľ je tak voľná a slobodná. Jedine noc prinášala ťarchu bytia a neprináša uspokojujúci odpočinok. Ráno je vždy vykúpením utrpenia noci. Slnko nahrádza prítomnosť človeka a plamene ohňa rozptyľujú sivosť okolo teba.

-------------------

Prešiel si kamennou úžľabinou, ktorá viedla do údolia a k rokline. Mal si pocit, že to tu poznáš. Už si tu bol. Kamene padajúce pri každom prudšom náraze poskakovali okolo tvojich nôh a zneistili tvoje kroky. Si vyčerpaný a unavený. Na malú chvíľu sa zastavíš a jediné čo počuješ je tvoj prerývaný hlasný dych. Ani len vietor neprechádza korunami stromov , aby zmiernil hluk tvojich pľúc. Niečo ťa núti obzrieť sa. Les ti však nedovolí vidieť viac ako vidíš. Všetky tvoje zmysli sú však vybičované tak, že cítiš niečo, čo nie je v poriadku, niečo čo je iné ako doteraz. Si obozretný a sleduješ každý drobný pohyb, každý zvuk. Prikrčíš sa ku skale, aby si sa upokojil a našiel zdroj svojho rozrušenia. Nedeje sa však nič. Všade je ticho a vlhko. Tvoje čakanie preruší tichý šuchot v korunách stromov. Obrátiš tvár k nebu a na tvoje unavené oči, čelo a vyschnuté pery dopadnú kvapky studeného dažďa. Tvár sa ti uvoľní a akoby v rozkoši si vychutnávaš dažďové kvapky. Zopár ich zachytíš jazykom, alebo oblizneš z pier. Krása blaženosti a sloboda duše sa zväčšuje úmerne zvyšovaniu dažďa. Už prší husto a veľmi hlučne. Postavíš sa v sile svojej mocnej postavy a roztiahneš paže. Tvoje mocné telo a široké plecia sa zdajú ešte mocnejšími. Otvoríš ústa v neutíchajúcej túžbe vykríknuť. Hlas sa však neoddelí od tvojho tela. Zostali len otvorené ústa. Mokré vlasy a tvár ťa donútia premýšľať rozumne. Diera v skale, o ktorú si sa opieral ti dovolí ukryť zmáčané telo. Schúliš sa do klbka. Ešte si nestihol dovoliť dažďu aby ťa premočil tak, že by si sa musel vyzliecť. Pršalo do rána. Chladu sa podarilo dostať sa až pod nechty tvojich rúk a hoci si sa bránil, tvoje telo sa chvelo a triaslo. Cítil si ako máš fialové pery a slabneš každou sekundou. Čakanie na ráno bolo skoro nekonečné. Akoby ráno nikdy nemalo prísť. V tej chvíli si spomenul ako si ju uvidel. Stratenú a bezradnú. Podstúpil si k nej. Pozrela ti do očí a mala v nich strach, odvahu, ostych a vášeň zároveň. Nepovedal si nič, iba si vedel, že ju chceš objať. Pozeral si na ňu z výšky svojej postavy. Bola drobná a odvážna. Nedala na sebe poznať či sa ťa bojí alebo nie. Stála vzpriamene a nesiahala ti ani do polovice hrude. Vošiel si pod blízky skalný previs a odtiaľ z diaľky jej podával deku. Podišla bližšie, opatrne ale nie v strachu. Posadil si sa na zem a ona sa k tebe pritúlila s takou istotou akoby ťa poznala dlhé roky. Deku prehodila cez oboch a pritlačila svoje telo k tvojmu. Pocítil si neskutočné vzrušenie, vášeň a túžbu podmaniť si to drobné telo horúcej ženy. Asi to cítila tiež. Jej túžba pomaličky rástla až otvorila svoju náruč a ponúkla ti svoje paže. Všetko bolo krásne, teplé a napĺňajúce. Všetko bolo tak prirodzené a čisté. Nikto nepovedal ani jedno slovo. Možno už obaja zabudli hovoriť a vedeli iba myslieť. Myslieť v duchu prastarého lesa.

Chlad prerušil tok tvojich myšlienok. Aké zvláštne, že si si na ňu už niekoľko dní nespomenul. Nepremýšľal kde je a čo s ňou môže byť. V tejto chvíli ti začala chýbať jej prítulnosť a mäkkosť tela, horúčosť, ktorá vychádzala z jej hrude a lona. Opäť si pocítil vzrušenie. Tento krát si sa o neho nemal s kým podeliť.

Pomaličky prestalo pršať. Zostal si chvíľu sedieť a snažil si sa usporiadať si v hlave myšlienky. Jediné, čo ti nijako nešlo, bola budúcnosť. Vstal si a ponaťahoval sa. Všetko ťa bolelo, ale aspoň vieš, že žiješ. Rozhodol si sa ísť do katedrály. Cestu si nemožno pamätať, ak vieš kam chceš prísť, dajako sa tam vždy dostaneš. Les mení svoje cesty a pohlcuje čas. Ty sa nemáš kam ponáhľať. Bežné veci svetského života, kde sa predurčuje spoľahlivosť a presnosť ako zmysel bytia tu strácajú v hĺbke lesa význam.


--------------------------------------------------------

Zobudil ju chlad. Drkotala zubami a triasla sa na celom tele. Prehrnula vlasy z čela dozadu a poobzerala sa. Videla, že odišiel. Tušila, že to tak bude. Nevedela ani ako sa volá a vlastne si len matne pamätala ako vyzerá. Jediné, čo jej zostalo v pamäti boli oči. Hlboké, uhrančivé a zelené ako jazerá uprostred skál. Nemala silu riešiť udalosti noci. Bola jej zima a mala hlad. Postavila sa vyšla z previsu na slnko. Poskákala na mieste a mala pocit, že vybuchne. Chce ho, chce ho cítiť na svojej hrudi, chce ho cítiť medzi stehnami. Zatvorila oči a v útržkoch si spomínala na jeho ramená, na vyhrnuté oblečenie, na červené znamienko na bruchu. Prudko otvorila oči a vykríkla. Musela. Musela sa toho zbaviť a vypustiť to von. Rukami si sčesala čierne vlasy dozadu a vôbec jej nevadilo, že sú zmuchlané. Vykročila do lesa a cítila, že je tam.....v lese, v hĺbke nekonečnej krajiny plnej zimy a chladu, ktorá je však vábivá až sa nej stane človek závislí. Zamiluje si tie mokriny, hmly, močiare a tmavé časti tichého dôstojného lesa vedomého si svojej sily.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?