Sloboda v prežívaní

Autor: Mgr. Zuzana Bezáková | 26.4.2013 o 11:50 | (upravené 26.4.2013 o 12:05) Karma článku: 2,90 | Prečítané:  237x

Sloboda v ľudskom bytí je utópiou existujúcou iba v ľudskej fantázii. Sloboda človeka môže prameniť iba a výlučne z jeho vnútorného prežívania a vnímania reality, nie z reality samotnej. Sloboda je široká ako vesmír sám a dáva krídla tak veľké, že nie je v moci človeka ich uniesť a nieto ešte aj použiť. Nato, aby človek mohol byť slobodný, musí byť otrokom, pretože jeho život je v otroctve existencie samotného bytia prepojeného s jeho prežívaním, myslením, telom a dušou. Neoddeliteľnou súčasťou je ambivalentnosť človeka a jeho samotná túžba po slobode a zároveň pocit istoty v prežívaní, ktorú mu dáva otroctvo.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Sloboda v ľudskom bytí je utópiou existujúcou iba v ľudskej fantázii. Sloboda človeka môže prameniť iba a výlučne z jeho vnútorného prežívania a vnímania reality, nie z reality samotnej. Sloboda je široká ako vesmír sám a dáva krídla tak veľké, že nie je v moci človeka ich uniesť a nieto ešte aj použiť. Nato, aby človek mohol byť slobodný, musí byť otrokom, pretože jeho život je v otroctve existencie samotného bytia prepojeného s jeho prežívaním, myslením, telom a dušou. Neoddeliteľnou súčasťou je ambivalentnosť človeka a jeho samotná túžba po slobode a zároveň pocit istoty v prežívaní, ktorú mu dáva otroctvo.

Základnou otázkou vychádzajúcou zo slobody ako súcna je otázka samotnej podstaty slobody. Ani na tom však nie je možné sa jednoznačne zhodnúť. Čo je vlastne sloboda? Mať príležitosť a možnosť robiť si slobodne čo chcem? Hovoriť čo chcem? Žiť tak, ako chcem? ... A ako to vlastne je?

Radim Palouš (1969) zameral svoju pozornosť na periodicitu sveta ako takého od samotného začiatku po 20.storočie, kde síce priamo o slobode nehovorí, ale jeho myšlienky o všetkom, čo sa opakuje a vo svojej hĺbke neprestáva byť rovnakým a teda ani človek vo svojej slobode. Nádhera jeho myšlienok v zreteli historického pomenúvania nás posúva do polovice 20.storočia, kde nám priamo ukazuje moment, ktorým sme priamo aktérmi a to zmenou veku, prekročením hraníc novej doby, ktorá prináša nový pohľad na svet, človeka a slobodu, kde sloboda sa stáva vecou verejnou aj technickými vymoženosťami, kde nikto nie je uchránený pred možnou publicitou a ukrátením nie len svojej intimity, ale aj slobody.

V tejto nadväznosti sa zamyslime, či práve toto nie je túžba nájsť slobodu a súkromie v splynutí s niektorou skupinou v spoločnosti, ktorá určitým spôsobom javí známky slobody vo vnímaní toho ktorého človeka? Na počiatok si pomenujme sami v sebe spoločnosť, stratifikujme podľa vlastných kritérií jednotlivé straty. Ak pôjdem ďalej, ako veľmi je ohraničená svojimi možnosťami slobody práve nami vybraná strata spoločnosti? Už v tejto chvíli sa nám nastavuje obraz ohraničenia, prijatia pravidiel, spôsobu prežívania a akékoľvek pravidlá sú okovami, ktoré nás stavajú do osídiel otroctva. A prečo? Pretože v momente stratifikácie, delíme spoločnosť na jednotlivé zložky vertikálne na základe určitých kritérií, ktoré pomenúvame sami a prideľujeme im určité vlastnosti, možnosti a rozsah konania. Akonáhle sa dostaneme do nami vybranej straty, pohybujeme sa horizontálne , kým nenájdeme miesto, ktoré nám podľa vlastného výberu patrí a opäť sa ponoríme do vertikálneho procesu. Je toto sloboda? Nie, je to pohyb vo vopred vytýčenej ceste, kde na každom kroku a pri každej myšlienke sa sami musíme prispôsobovať limitom danej trasy. Sme teda otrokom vopred určených hraníc a tradícií jednotlivých zložiek spoločnosti, ktorú sme si vybrali, pretože tam sa cítime sami sebou, teda cítime bezpečie a istotu?

Takže prichádzame k poznaniu, že sloboda je súčasťou otroctva, pretože istota je v otroctve a jedine v istote môžeme prežívať určitý stupeň slobody. Alebo je snáď slobodou rozhodnúť sa stratiť istotu? Je teda neistota bytia slobodou?

V široko vnímanom a spoločnosťou pertraktovanou definíciou slobody je sloboda rozhodnutia, mať možnosť, príležitosť a silu zvoliť si vlastnú cestu. Nech si však zvolíme akúkoľvek cestu, prichádzame na začiatok a vstupujeme do inak formovaného otroctva. Aká sloboda nás teda obklopuje? Ktorú si môžeme vybrať? Sloboda rozhodnutia? Sloboda žitia? Sloboda v názoroch? Finančná sloboda?

Slobodne sa môže mladý človek rozhodnúť pre tetovanie a je jeho slobodou tetovanie prijať. Stáva sa však v tej chvíli otrokom, človekom v obmedzení, ktoré začína niekde pri výbere partnera, ktorým sa môže stať len ten, čo bude jeho tetovanie akceptovať, vo výbere zamestnanie, kde zamestnávateľ bude toto akceptovať, v rámci postavenia v spoločnosti, ktorá ho automaticky zaradí, hoci môže prijať skutočnosť jeho slobodnej voľby.

Sloboda žitia? Ani tá v podstate neexistuje. Sloboda je voľnosť, čo znamená nemať povinnosti, nemať povinnosti znamená nemať prácu, partnera, nemať strechu nad hlavou. Je hlad, samota a bezdomovectvo sloboda? Pravdepodobne nie, opäť sme v otroctve s túžbou niekam patriť a niečo mať, čo prináša zaradenie sa do spoločnosti a teda do istej formy otroctva. Ak aj túto túžbu nemáme alebo úmyselne v sebe potláčame, máme obmedzenia a hranice vo výbere priateľov, v miestach, kam môžeme slobodne ísť a ako žiť. Môžeme sa k tejto situácii postaviť aj inak a to práve tak, že zriedime potreby iba na prežitie, pretože bez týchto potrieb by sme zomreli, hoci máme slobodnú voľbu a máme právo sa rozhodnúť aj zomrieť. Prežitie ako neoddeliteľná skutočnosť bytia prináša potrebu potravy, sme nepopierateľnou súčasťou potravinového reťazca a to v sebe nesie povinnosť voči sebe zabezpečiť svojmu telu potravu. Opäť máme vyhranené teritórium a hranice existencie, opäť sa podriaďujeme pravidlám a stávame sa otrokmi. V tejto myšlienke nachádzame možno prvú slobodu, a to slobodu voľby žiť alebo zomrieť, hoci aj táto sloboda môže byť limitovaná našim vedomím alebo okolnosťami, ktoré nás obklopujú.

Finančná sloboda je slobodou všeobecne najobľúbenejšou a najvytúženejšou. Ponúka však človeku dostatočnú slobodu? Odhliadnuc od mytologického vnímania neobmedzeného finančného zabezpečenia spojeného s nešťastím alebo zlobou človeka, čo súvisí aj so závisťou, avšak jednako nadbytok odhaľuje akoby vnútornú stranu človeka, alebo inak povedané, dáva pocit moci, ktorý dovoľuje meniť svoje správanie, myslenie a konanie.

V podstate všetko doteraz spomenuté je neoddeliteľnou súčasťou prežitia. Takže v spojení samotného žitia nám život neponúka širokú škálu slobody. Bytie človeka a jeho prežívanie ako aj integrácia do spoločnosti, pocit spolupatričnosti, sú nevyhnutnou súčasťou zdravej existencie človeka, hoci novodobá spoločnosť skôr prináša definíciu človeka ako jedinca samostatne stojaceho - individualistu. Individualita v určitom zmysle prináša slobodu, ale nie je to sloboda v plnom svojom význame, hoci podľa vzoru Epiktétovho myslenia by sme mohli tvrdiť, že slobodný človek je ten, ktorý má slobodnú myseľ.

Pri tomto zamyslení by sme teda logicky mali prísť k záveru, že samota a odčlenenie od skupiny nám prináša slobodu, ale sloboda je tiež spojená s pocitom spokojnosti a dlhodobé odlúčenie od rovnakého druhu skôr prináša frustráciu. Tomuto tvrdeniu však v tejto chvíli môže stáť v konfrontačnom postoji veda a technika, ktorá sa v novodobej filozofii stala jej neoddeliteľnou zložkou. Veda a technika ,napríklad v podobe internetu, nám prináša spojenie komunikácie a spolupatričnosti s inými členmi spoločnosti vo výhradnej samote alebo individualite a ešte ako bonus ponúka anonymitu. Anonymita nám prináša opäť jeden z momentov slobody, pretože vyjadrenie môže byť moje z hĺbky mojej mysle, duše a života bez pocitu ohrozenia alebo odhalenia. A opäť ako v špirále sa dostávame niekam na začiatok k pocitu bezpečia, ktorý je súčasťou slobody.

 

Takže bezpečie by mohlo byť vodítkom ku slobode. Kde je možné nájsť bezpečie? Hľadanie bezpečia a pocitu slobody často privádza ľudí do náručia viery. Viera a náboženstvo otvára náruč strateným zblúdeným ovečkám, ktoré hľadajú slobodu, lásku a bezpečie. Je však toto skutočná sloboda? Do akej miery je podmienkou podriadiť sa fungovaniu, pravidlám a požiadavkám cirkvi? Ponúka cirkev skutočnú slobodu alebo iba zbavuje zodpovednosti za spáchané činy, rozhodnutia alebo udalosti v živote a udeľuje hranice ľudského myslenia, konania a práva. Vzhliadanie k vyššej moci, k Bohu alebo k inej sile nad nami, ktorá určuje naše konanie, trestá naše činy alebo odmeňuje správne konanie, nie je v podstate nič iné ako dobrovoľný vstup do služieb Pána a dobrovoľné založenie otroctva poslušnosti. Človek stráca vlastnú vôľu a vlastné možnosti určovania hraníc seba a zároveň je nabádaný, aby našiel svoje lepšie ja pod dohľadom Boha a v jeho obraze. Pretože viera a cirkev nedovoľujú rozvoj vlastnej vôle. Ak človek podriadi svoj život viere, žije v pocite vlastnej slobody.

Práve v tejto chvíli sa natíska otázka, či ten, čo je bez vlastnej vôle, nie je určitým spôsobom bláznom, pretože je zbavený svojprávnosti práve v tom, že Boh určuje beh vecí v živote človeka. Aj blázon, teda človek, ktorého rozhodovacie možnosti alebo možnosti konania sú limitované, alebo nesú v sebe určitý stupeň defektu, môže byť považovaný za slobodného. Je však jeho sloboda plnohodnotná alebo existuje vôbec? Uvedomuje si mentálne retardovaný človek svoju slobodu? V podstate nie, pretože jeho uvedomenie má výrazné hranice a jeho život je podriadený vôle ľudí, ktorí sa starajú o jeho prežívanie. Ako slobodného ho môžu vnímať iba iní ľudia, ktorí nahliadajú na jeho konanie ako na slobodné s vysvetlením, že nenesie vinu a zodpovednosť za seba.

Takže ani „dar bláznovstva" neprináša slobodu tomu, kto je blázon, prináša iba hmlistú predstavu slobody prihliadajúcim. Táto myšlienka nám ponúka ďalšie poznanie a tým je práve myšlienka slobody ako predstavy o slobode. Možno práve v tejto chvíli sa dostávame k podstate slobody a tou je predstava slobody samotnej, ktorá sa odráža v následnom prežívaní. Takže máme slobodu prežívania a myslenia. Jedine to, čo sa odohráva v hlave človeka je jeho jedinou vlastnou slobodou a už to, čo vychádza von a dostáva sa ako obraz nášho myslenia a prežívania, už samotnou slobodou nie je, pretože nesie v sebe deformitu očakávania, hodnotenia a limitov okolia. Náš vnútorný život je našou slobodou, naša fantázia a naše prežívanie je našou slobodou. Je nádherné si uvedomiť bezhraničnosť týchto slobôd. Takého uvedomenie však neprichádza samé od seba a myslím, že všetci si to dobre uvedomujeme. Poznanie už od zrodu života musí prichádzať a vstrebávať sa do nás v protikladoch, aby sme boli schopní odčítať rozdiel a podstatu veci. Tu sa opäť otvára nová brána poznania. Každý z nás má iné prekážky, skúsenosti, zážitky, iné príležitosti a vplyvy okolia, takže prežívanie každého z nás má inú dynamiku, kvalitu prežívania, cítenia a chápania a od toho sa odráža aj iné vnímanie reality, podstaty seba, svojich potrieb, očakávaní, strachov, poznania vlastných hraníc a toto všetko zmiešané a usporiadane neusporiadané v nás vytvárajúce práve už spomínanú ambivalentnosť v sebe samom, prináša odlišné chápanie slobody, túžby po nej a samozrejme aj iné hodnoty priraďované slobode.

Z toho môžeme odčítať, že najprv sa musíme stať otrokom, aby sme pocítili slobodu. Dieťa, akokoľvek vnímané a chápané ako slobodná bytosť je otrokom rozhodnutí svojich rodičov a preto je tak opojné v momente vymanenia sa spod ich područia dýchať slobodu a procesom vzbury oslobodiť svoje ja od otroctva rodičovského bremena. Práve preto u toho istého dieťaťa po čase prichádza potreba vrátiť sa hoci na chvíľu do rodičovského jarma a pocítiť iný druh slobody. Slobody nerozhodovať, neniesť zodpovednosť ,len prijímať starostlivosť. Rovnako je to s partnerstvom a prežívaním lásky. Sme samy a sloboda samoty sa stane ťažobou a okovami, ktoré zhodíme v momente nájdenia blízkej duše, iného človeka, ktorého môžeme slobodne milovať a byť pri ňom samým sebou. Každodenná rutina potrie slobodu a nám sa stane vidina slobody práve v odtrhnutí sa od milovanej osoby.

Pristavím sa teraz pri názore, že pre mnohých je sloboda iba schopnosťou zvoliť si otroctvo. Nie je to nijako kritické, iba konštatujeme touto vetou a zároveň dokazujeme, že jedno bez druhého nie je schopné existencie. Priamo táto veta nám dáva aj následné vysvetlenie, sme schopní si zvoliť iba to, čo poznáme a len čo poznáme, môžeme chcieť a len čo chceme, môžeme vnímať ako slobodu, avšak každou slobodou začína zároveň otroctvo. Takže nemáme veľmi na výber hľadať slobodu a vyhnúť sa otroctvu. Človek ako bytosť potrebuje otroctvo v rôznej forme, aby bol schopný limitovať hranice sebe samému a v rámci týchto hraníc poznal slobodu, ktorú mu tieto hranice ponúkajú. Najúžasnejšou slobodou človeka je schopnosť a možnosť tieto hranice posúvať a meniť. Prispôsobovať svojmu prežívaniu a teda počas samotného života prežiť viacero slobôd a otroctiev, ktoré nám ponúkajú múdrosť ducha, skúsenosti a dávajú nášmu životu plnohodnotnú formu.

V momente, kedy si všetko toto uvedomíme, pocítime nutkanie priznať, že sloboda je v očiste, kedy zhodíme zo seba všetko čo je nalepené výchovou, tradíciami  a spoločnosťou. Už pri priznaní klamstva, teda pri očiste seba samého alebo pri očiste svojho mena a cti pociťujeme neuveriteľne krásny povznášajúci pocit slobody. Je teda očista slobodou? Očista je vnútorným pochodom (Jaspers, 1969), ktorý nie je jednorázovým aktom na vyriešenie, ale neustále sa opakujúcim procesom, v ktorom sa človek stáva sám sebou.

Skonštatovala by som teda, že prijatie otroctva a slobodný prechod medzi jednotlivými otroctvami nám dáva najväčšiu slobodu s podmienkou pravidelnej individuálnej očisty ako duchovného procesu. Sloboda je medzník medzi jedným a iným otroctvom v krátkom momente, kedy sa očistíme od viny a otroctva, tesne predtým než vstúpime do nového otroctva, kde sa ušpiníme ďalšou vinou.

 

 

 

Použitá literatúra :

Jaspers, K. :  Otázka viny. Mír : Praha . 1969. 90s.

Palouš,R. : Světověk. Vyšehrad : Praha. 1990. 94s. ISBN 80-7021-051-6

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?